Historické pozadie obrábaných dielov z uhlíkovej ocele možno chápať z dvoch dimenzií: z histórie používania uhlíkovej ocele a z vývoja technológie obrábania.
Skoré aplikácie a industrializácia uhlíkovej ocele
Ako najzákladnejší typ ocele je uhlíková oceľ základným materiálom vo výrobe strojov od priemyselnej revolúcie v 19. storočí. Jeho zloženie je hlavne železo a uhlík (zvyčajne s obsahom uhlíka menším alebo rovným 2,1 %) a obsahuje malé množstvá mangánu, fosforu, síry atď., čo ponúka výhody ako nízka cena, ľahké tavenie a nastaviteľné mechanické vlastnosti.
Od konca 19. do začiatku 20. storočia, s vyspelosťou Bessemerovho konvertora a otvorenej{2}}technológie výroby ocele v ohnisku, sa uhlíková oceľ začala vyrábať vo veľkom-rozsahu a široko sa používala v konštrukčných komponentoch, ako sú hriadele, ozubené kolesá a skrutky.
V polovici 20. storočia používali Spojené štáty uhlíkovú oceľ v približne 87 % svojej výroby ocele. Vďaka svojej rovnováhe medzi pevnosťou, opracovateľnosťou a hospodárnosťou sa stala „najčastejšie obrábanou oceľou“.
